V čase, keď by mala verejná diskusia stáť aspoň na minimálnych pravidlách, prichádza moment, ktorý tie pravidlá rozbíja na kusy. Správa, v ktorej sa píše, že niekto by mal skončiť ako „živý terč“, nie je názor. Nie je to ani prehnaná emócia. Je to otvorená hrozba.

Stríž popisuje situácia akú správu dostal Marek Géci. (https://www.facebook.com/gecimarek) A nie je jediný. “Stačí mať iný názor, stačí sa postaviť mimo hlavný prúd a z človeka sa v očiach niektorých stáva cieľ.”

A verejnosť? Ticho. Toto už nie je o nesúhlase. Demokracia nikdy neznamenala, že sa všetci zhodnú. Znamenala, že aj konflikt má svoje hranice. Lenže tie hranice dnes miznú. Nenávisť sa prestáva skrývať, prestáva sa hanbiť a začína byť normou. Prečo nekoná GP?

A to je problém. Lebo spoločnosť sa nerozkladá veľkými výbuchmi. Rozkladá sa pomaly. Najprv slovami, ktoré sa tolerujú. Potom slovami, ktoré sa obhajujú. A napokon činmi, nad ktorými sa všetci tvária prekvapene.

Kto dnes dokáže napísať, že niekto má byť „terčom“, zajtra môže urobiť viac. Nie preto, že musí. Ale preto, že cíti, že môže.

Najväčšia irónia? Tí, ktorí roky hovoria o slušnosti, hodnotách a demokracii, dnes mlčia. Ich hlas, ktorý bol kedysi plný rozhorčenia, keď išlo o „nevhodné“ výroky, je dnes akosi nepočuteľný.

Kde sú teraz? Platí ešte, že nenávisť je problém vždy? Alebo len vtedy, keď sa hodí do správneho naratívu?

Ak dnes dokáže verejne zaznieť výzva na násilie a nič sa nestane, nie je to len zlyhanie jednotlivca. Je to signál. Signál, že hranice sa posunuli. A že spoločnosť si na to začína zvykať.
“Kde je Generálna prokurátúra a prečo nekoná,?” pýta sa Striž.

A práve v tom je najväčšie riziko. Lebo toto už nie je sloboda slova.
“Toto je moment, keď sa láme, čo ešte spoločnosť unesie,” na záver dodáva Stríž.