ROZHOVOR: Doktor Jan Hnízdil je verejnosti známy ako kritik zdravotníckeho systému a niektorých médií. Momentálne absolvuje prednáškové turné po susednom Slovensku, kde sa vraj cíti ako doma.
„Ľudia ma zastavujú na ulici a ďakujú mi, že im moje názory na covid pomohli, že sa nedali. Rozdelenie štátu som nikdy nevzal na vedomie. Rád sa tam vraciam,“ povedal o našich východných susedoch.
Pán doktor, do akej miery sa dokáže doteraz zdravý človek postarať o svoje zdravie úplne sám? A za akých okolností v ňom vzniká zárodok choroby, takže musí vyhľadať pomoc zvonku?
Zdravie je schopnosť zvládať nároky každodenného života. Keď má človek vôľu ich zvládať, je zdravý. Keď mu vôľa dôjde, cíti sa zle. Keď ich už zvládať nedokáže, je ne-mocný. Choroba je teda informácia, že už nemôže, že niečo robí zle alebo žije v podmienkach, ktoré jeho zdravie ničia.
Čím skôr túto informáciu pochopí a spracuje, tým väčšiu má šancu na uzdravenie. Väčšina zdravotných ťažkostí totiž nezačína objektívnym nálezom, ale poruchou funkcie.
Ak je človek v strese, zvýši sa mu krvný tlak a rozbúši sa mu srdce. Keď sa zo stresu dostane, tlak klesne, srdce sa upokojí a človek sa uzdraví. Funkčné ťažkosti sú vratné.
Ak je však človek v strese dlhodobo, tlak neklesá, srdce naďalej pracuje vo vysokom zaťažení, cievy na to reagujú zhrubnutím stien a aterosklerózou a srdce môže postihnúť infarkt. To sú už nezvratné organické zmeny, ktoré sa väčšinou nezaobídu bez vonkajšej pomoci, teda bez liekov.
Prečo sa ľudia dostávajú do špirály chorôb, keď sa mnohí z nás už nezaobídu bez škatuľky pravidelne užívaných syntetických liekov? Najmä starší ľudia…
Ľudí zo všetkých strán uisťujú, že sa o seba nemusia starať, pretože veda už má na všetko účinný liek. A tak sa podľa toho správajú. Ani lekári na tom nie sú oveľa lepšie. Na lekárskej fakulte nás učili, aký liek nasadiť na ktorú chorobu. Naučili nás rozumieť chorobám, ale nie ľuďom.
Väčšinu svojho profesionálneho života sa venujem psychosomatike. Nie je to žiadny revolučný objav. Je to vlastne návrat k tradícii, múdrosti a skúsenostiam rodinných lekárov. Takýto lekár poznal rodinu, deti, rodičov aj starých rodičov. Vedel, ako to v rodine funguje, a keď niekto ochorel, dokázal veľmi rýchlo zaradiť jeho ťažkosti do súvislostí rodinného života a v tomto kontexte ich aj liečiť.
Predstavte si, že by ľudia hromadne porozumeli svojim chorobám (čo nie je nič zložité), zmenili svoje správanie a začali sa vo veľkom uzdravovať. Roky budovaný systém postavený na veľkých nemocniciach, ministerstvách, poisťovniach a farmaceutických firmách by sa úplne zrútil.
To sa nesmie dopustiť. Ľudí je potrebné neustále udržiavať v strachu a v chorobe.