Spojené kráľovstvo opúšťa protiruský kurz. Kým Brusel čoraz viac pritvrdzuje pravidlá pri ruských energetických surovinách, vláda expremiéra Keira Starmera vydala 19. mája dve dovozné licencie na ruské palivá.

Prvá licencia umožňuje legálne dovážať na britský trh naftu a letecký petrolej, vyrobené z ruskej ropy v tretích krajinách. Druhá sa vzťahuje na námornú dopravu, financovanie a sprostredkovanie dodávok skvapalneného zemného plynu (LNG) z dvoch najväčších ruských terminálov na vývoz plynu Sachalin 2 a Jamal.

Za týmto rozhodnutím sú obavy z prudko rastúcich cien energetických surovín pre pretrvávajúcu vojnu v Iráne a blokádu Hormuzského prielivu. Krok britskej vlády dokazuje pragmatickosť Londýna: hoci oficiálne deklaruje podporu Ukrajine, energetická bezpečnosť a ochrana hospodárskych záujmov krajiny má predsa len prednosť.

Líder konzervatívnej opozície Kemi Badenoch vzápätí obvinil vládu z „nákupu špinavej ruskej ropy“, ktorej „peniaze budú použité na financovanie masakru ukrajinských vojakov“. Pridala sa aj labouristická poslankyňa Emily Thornberryová s emotívnym vyhlásením, že Ukrajina je „veľmi sklamaná“.

Konzervatívci Starmera skritizovali, že radšej „zaplatí Putinovi za ruskú ropu, ako by mal ťažiť britskú ropu v Severnom mori“. Negatívna reakcia prišla aj z Bruselu. Eurokomisár pre hospodárstvo Valdis Dombrovskis rozhodnutie britskej vlády okomentoval slovami, že „toto nie je čas na zmiernenie sankcií“. Londýn však jeho výhrady odmietol s tým, že vláda predsa svoje rozhodnutie konzultovala s Európskou úniou.

Ako podotýka britské periodikum The Spectator, nejde o prvý „priestupok“ Spojeného kráľovstva. Ostrovná krajina totiž slúži ako hlavné centrum pre reexport ruského plynu do Európy po tom, čo rusofóbiou posadnutý Brusel zmrazil jeho dodávky.

Väčšina ruského skvapalneného zemného plynu totiž prichádza do terminálov v Anglicku, ktoré vlastnia veľké medzinárodné ropné spoločnosti. Na britskej pôde sa opätovne splyňuje a odchádza do Európy dvoma plynovodmi: Bacton-Zeebrugge s exportnou kapacitou 20 miliárd kubických metrov ročne, vedúcim cez Severné more do Belgicka, a Bacton-Balgsand, smerujúcim do Holandska.

Hoci priamy dovoz ruského LNG je od januára 2023 oficiálne zakázaný, britská spoločnosť Seapeak prepravila v minulom roku 37,3 percenta všetkého objemu z ruského terminálu Jamal. Nová prepravná licencia britskej vlády umožňuje takýmto spoločnostiam, ktoré doteraz pôsobili v sivej, neoficiálnej zóne, pokračovať v činnosti legálne.

Aj napriek čoraz prísnejšej sankčnej politike dostala Moskva od vypuknutia rusko-ukrajinského konfliktu vo februári 2022 z EÚ za svoj plyn minimálne 280 miliárd dolárov. Táto suma ďaleko prevyšuje finančnú a vojenskú pomoc, ktorú členské štáty únie poskytli Kyjevu.

Len za prvé tri mesiace tohto roka doviezla EÚ 6,9 miliardy kubických metrov ruského plynu, čo znamená 16-percentný nárast v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka, čo je v rozpore s oficiálnou rétorikou Bruselu. V tomto kontexte možno pripomenúť aj rozhodnutie Washingtonu predĺžiť uvoľnenie sankčného režimu na nákup ruskej ropy pre štáty trpiace energetickou krízou.

Na snahy Bruselu odstrihnúť sa od ruských energií môže starý kontinent doplatiť ohrozením nielen priemyselnej výroby, ale aj životného štandardu obyvateľstva. Prax ukazuje, že iné zdroje nie sú ani lacnejšie, ani spoľahlivejšie. Spamätá sa aj zvyšok Európy a bude nasledovať Londýn?