Vo svojom blogovom príspevku sa doktor Lakota zamýšľa nad jednou z najcitlivejších otázok súčasnosti – nad eutanáziou, hranicami medicíny a nad tým, aké miesto má človek v rozhodovaní o živote a smrti. Vychádza pritom z rozhovoru s profesorom Ladislavom Kováčom a otvára širšiu diskusiu o vzťahu vedy, viery, etiky a ľudskej dôstojnosti.
Je to text, ktorý neponúka iba jeden pohľad, ale vyzýva čitateľa, aby sa zamyslel nad tým, kde sa končí poznanie a kde začína zodpovednosť.
Motto: Kto sme? Odkiaľ sme prišli? Kam ideme?
V článku z 24.08.2023 „Biológ Ladislav Kováč: Právo na eutanáziu má byť jedným zo základných ľudských práv (https://dennikn.sk/3522637/biolog-ladislav-kovac-pravo-na-eutanaziu-ma-byt-jednym-zo-zakladnych-ludskych-prav/) sa profesor RNDr. Ladislav Kováč, DrSc., o.i. vyjadril takto:
„Úlohou lekárov je liečiť. Patrí do balíka ich povinností aj aktívna pomoc pri umieraní?
Správna otázka. Hovorí sa, že lekári sú viazaní Hippokratovou prísahou, ktorá je považovaná za prvú podstatnú formuláciu lekárskej etiky. Prisahajúci sa v nej zaväzuje: „Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu.“ Treba mať na pamäti, že autor prísahy žil pred 2300 rokmi, a je preto správne, že dnes už absolventi lekárskeho štúdia Hippokratovu prísahu neskladajú.“
Moja kľúčová otázka znie? Prečo sa ľudia bez „štipky“ medicínskeho vzdelania vyjadrujú o veciach, ktorým vôbec nerozumejú? Pretože sú biológovia? Pretože niečo zažili, a nespracovali?
Lacko Kováč je, pokiaľ viem, jediný Slovák, ktorý bol navrhnutý na Nobelovu cenu:
„Ladislav Kováč bol významnou osobnosťou v oblasti biochémie, známy najmä vďaka svojmu výskumu kvasiniek. Jeho práca sa zameriavala na výmenu energie v kvasinkách, čo bolo v tejto oblasti priekopnícke. Kováčov výskumný tím bol vzhľadom na význam svojich zistení nominovaný na Nobelovu cenu. Ladislav Kováč je uznávaný za svoje významné príspevky k štúdiu mutantov kvasiniek, najmä mutanta op1. Jeho výskum sa zameriava na pochopenie biochemickej genetiky oxidatívnej fosforylácie a charakteristík mutantov kvasiniek s poruchou dýchania. Kováčova práca sa zameriava predovšetkým na biochemickú genetiku kvasiniek, pričom skúma, ako mutácie ovplyvňujú mitochondriálne funkcie a energetické prepojenie. Mutant op1 zaujíma v Kováčových štúdiách významné miesto, najmä pokiaľ ide o jeho deficity v oblasti oxidatívnej fosforylácie. Tento výskum má význam pre pochopenie mitochondriálnych energetických procesov v eukaryotických bunkách. (Generovala AI)
Nuž, kvasinka je kvasinka, človek je človek.
V spomenutom článku je aj toto:
„V Biblii som zákaz eutanázie nenašiel. Tak ako osvietení teológovia vysvetľujú dnes starozákonný opis stvorenia sveta za sedem dní ako básnické líčenie vývoja vesmíru, tak ako akceptujú Darwinovu teóriu evolúcie života, tak hádam zanedlho prijmú aj predstavu neba a pekla ako metaforu odvekého zápasu ľudského živočícha s dobrom a so zlom.“
„V Biblii som zákaz eutanázie nenašiel.“ Naozaj? Asi treba čítať s porozumením: 5. prikázanie NEZABIJEŠ .
Dnes je tých „osvietených teológov“, rozdrapených kotkodákačov, veru hodne. „Žiarivým“ príkladom bol vrchný „očko-lásko-blížnik“, ktorý si svoju karmu už „odsluhuje“. Nemám najmenších pochybností, že čoskoro ho budú nasledovať aj slovenskí „pastieri“ – „očko-lásko-blížnici“. Čo tí zla narobili…
Teraz trochu biológie.
Darwin
(„Tmári“ (https://www.lakota.sk/blog/spravy-4/tmari-362 ))
„Darwin nielenže vedecky súhlasil s Lamarckom, ale „vymyslel“ spôsob, ako by sa dedičný prenos získaných znakov mohol uskutočniť. Tento spôsob nie je na prvý pohľad zrejmý. Pri mnohobunkových organizmoch sú zárodočné bunky oddelené od tela (soma). Získanú informáciu musí do zárodočných buniek (spermií a vajíčok) niečo zaniesť. Darwin zaviedol pojem gemuly (gemmules), teda malé častice (partikuly). Predpokladal, že putujú (pravdepodobne krvou alebo lymfou), a takto prenášajú získanú informáciu. Táto teória sa objavila v roku 1868 v Darwinovej knihe Variácie zvierat a rastlín pod domestikáciou a nazýva sa pangenéza. V roku 1868 v princípe vysvetlil spôsob, akým sa to deje. Darwin opisuje fenomén, ktorý sa dnes nazýva epigenetika.
CHAPTER XXVII. PROVISIONAL HYPOTHESIS OF PANGENESIS. (CtrlF gemmules)
A gemuly (gemmules)? Je to krásny, poetický názov toho, čo dnes nazývame exozómy. Exozómy sú malé útvary veľké okolo sto nanometrov. Vyzerajú ako malá bunka. Majú štandardnú membránu a „cargo“, teda obsah. Obsah môže byť rôzny – DNA, RNA, bielkoviny, „malé molekuly“. Ono tie malé, okolo sto nanometrov veľké útvary sú všade. Vo veľkých množstvách. A takýto drobček sa aj všade prepchá. Aj do priestorov, ktoré sú separé.“
Weismann
(„Darwinova pangenéza“ (https://www.lakota.sk/blog/spravy-4/darwinova-pangeneza-210 ))
Weismann sa pokladá za zakladateľa neodarvinizmu. „Dokázal“, že získané znaky sa nemôžu dediť, teda prenášať na potomstvo. Vznikol pojem tzv. Weismannova bariéra, ktorý sa ako mantra dodnes pertraktuje napr. v odborných časopisoch. Asi ste postrehli, že slovo „dokázal“ je v úvodzovkách. Pri štúdiu originálnych prác doslova so zdesením zistíme, v čom spočíva Weismannov „dôkaz“. Ten „experimentoval“ tak, že amputoval myšiam chvosty:
In a short paper published in Nature, Weismann’s experiment was described in detail:
„On October 17, 1887, he had the tails removed from seven female and five male white mice. On November 16 the first brood appeared. These, and all subsequent broods, were removed from the cage. Up to December 17, 1888, 333 young were born, and in none of them was there any sign of the mutilation being inherited. In cage 2, fifteen young, of December 2, 1887, were placed, their tails having been removed. There, up to December 17, 1888, produced 233 young, all with normal tails. In cage 3, fourteen young of the second generation, with tails removed, were placed; and up to December 17, 1888, they produced 141 young, all quite normal. The experiment was carried, with a negative result, down through five generations of mutilated animals. The length of tail of new-born mice varies from 10.5 milli metres to 12 millimetres. In the series of experiments, 849 young were produced by mutilated progenitors, and in no case was a mouse produced with its tail less than 10.5 millimetres.“
V krátkom článku uverejnenom v časopise Nature bol Weismannov experiment podrobne opísaný takto:
„17. októbra 1887 dal odstrániť chvosty siedmim samiciam a piatim samcom bielych myší. 16. novembra sa objavilo prvé mláďa. Toto mláďa, ako aj všetky nasledujúce mláďatá, boli odstránené z klietky. Do 17. decembra 1888 sa narodilo 333 mláďat a u žiadneho z nich neboli zaznamenané žiadne známky dedičného zmrzačenia. Do klietky 2 bolo umiestnených pätnásť mláďat narodených 2. decembra 1887, ktorým boli odstránené chvosty. Do 17. decembra 1888 sa tam narodilo 233 mláďat, všetky s normálnymi chvostami. Do klietky 3 bolo umiestnených štrnásť mláďat druhej generácie s odstránenými chvostami a do 17. decembra 1888 sa tam narodilo 141 mláďat, všetky úplne normálne. Experiment bol vykonaný s negatívnym výsledkom až po päť generácií zmrzačených zvierat. Dĺžka chvosta novonarodených myší sa pohybuje od 10,5 milimetra do 12 milimetrov. V sérii experimentov zmrzačení predkovia splodili 849 mláďat a v žiadnom prípade sa nenarodila myš s chvostom kratším ako 10,5 milimetra.“
Dobre čítate: uskutočnil chirurgický zákrok (amputáciu chvosta) a potom „skúmal“, či to bude mať efekt na potomstvo. Jéj, a to bolo prekvapenie! Len si predstavte, že potomstvo myší s amputovanými chvostmi prišlo na svet s chvostíkmi. Akoby sa nechumelilo.
Takto zasadil „smrteľnú“ ranu lamarckizmu, pričom tento experiment predstavuje „základný kameň“ neodarwinizmu! Ha, ha…
Pre pochopenie úplnej tuposti tohto „experimentu“ stačí spomenúť obriezku chlapcov, ktorá sa vykonáva u istých etník. Uskutočňuje sa už celé stovky, ba aj tisíce generácií. A ľaľa: „Experimentálnym“ potvrdením „nededičnosti“ obriezky je to, že sa vykonáva vždy, keď sa narodí nový jedinec, hoci jeho otec je obrezaný. Weismannova bariéra v praxi! Hi, hi…
Takíto „brzdiči pohrebného voza“ (nadávka preložená z maďarčiny (húlá kocsi fékező)) sú prítomní vo vede vždy, za každých okolností a s radosťou sa ukazujú vo svetle science businessu. Kľúčová otázka znie: Ako je to možné? Ako je možné, že takéto „experimentálne zistenia“ vydržia celé desaťročia, pričom ich vyhlasujú za nevyvrátiteľné axiómy? Neviem. Ale je to poučenie. Vždy treba ísť hlboko, na koreň veci a zisťovať zdroje. Prípadne si celý experiment zopakovať vlastnými rukami, hoci nad takouto „vedeckou“ hlúposťou je skôr potrebné zaplakať.
A na záver – toto je aspoň úprimné:
„Maďarsko-americký finančník a mysliteľ George Soros svojho času videl zomierať svojho otca v nemocnici zrejme v podobnej situácii, v akej odchádzal môj otec. Šokovalo ho to, a tak sa rozhodol financovať v USA program pre dôstojné zomieranie. Program fungoval niekoľko rokov, ale Američania oň nemali záujem.
Záleží im skôr na predĺžení života – za liek na Alzheimerovu chorobu, degeneráciu mozgu, ktorá postihuje starých ľudí, by dali majetok. Keď som sa chcel pokúsiť presvedčiť Sorosa, aby program rozšíril aj na strednú a východnú Európu, program už bol, žiaľ, ukončený.“
Po slovensky povedané, Ďordiho aj s jeho programom „pre dôstojné zomieranie“ nakopali do análneho otvoru. V SŠA…