Washington, D.C: CIA zaznamenala „rovnako veľa neúspechov ako úspechov“ pri skúmaní spravodajských aplikácií LSD a iných drog, podľa svedectva bývalého hlavného chemika agentúry Sidneyho Gottlieba pred Senátom USA z októbra 1975. Gottlieb, muž najtesnejšie spájaný s neslávne známymi výskumnými projektmi kontroly správania MKULTRA, uviedol: „Výsledky nám napokon ukázali, že keď zrátate vynaložené peniaze, úsilie a bezpečnostné riziká, pravdepodobne to nebol program s vysokou návratnosťou.“
Dlhé roky utajované prepisy Gottliebovej výpovede pred personálom Vybraného výboru Senátu Spojených štátov pre vyšetrovanie vládnych operácií vo vzťahu k spravodajským aktivitám („Church Committee“) boli dnes zverejnené organizáciou National Security Archive, presne 50 rokov po historických vypočutiach týkajúcich sa dohľadu nad spravodajskými službami. Spolu s nimi bol publikovaný aj výber odtajnených memoránd CIA a ďalších dokumentov týkajúcich sa MKULTRA a súvisiacich projektov, na ktoré sa Gottlieba počas senátnej výpovede pýtali. Prepisy z Church Committee patria medzi najvýznamnejšie dokumenty kolekcie Digital National Security Archive s názvom CIA and the Behavioral Sciences: Mind Control, Drug Experiments and MKULTRA, ktorú v roku 2024 vydala spoločnosť ProQuest. Ďalšie dokumenty pochádzajú z nedávno odtajnených materiálov uložených vo FOIA Reading Room CIA.
Novo odtajnené prepisy z neverejných vypočutí, ktoré sa konali 15. až 18. októbra 1975, vrhajú nové svetlo na bizarné a zneužívajúce výskumné projekty spojené s Gottliebom a Technickou službou CIA (Technical Services Staff – TSS). Patrilo medzi ne aj podávanie látok meniacej vedomie v situáciách, kde podľa Gottlieba „nevedomosť a úplná absencia uvedomenia na strane osoby, ktorá bola takto vypočúvaná, mohla byť kľúčovým faktorom.“
V jednom momente sa pracovníci Senátu pýtali Gottlieba na dokument, podľa ktorého bola jednej vypočúvanej osobe tajne podaná vysoká dávka LSD. Tá vyvolala „ťažkú klasickú paranoidnú reakciu“, takú silnú, že nič netušiaci psychiater osobu vyhlásil za duševne chorú, čím bola „zdiskreditovaná v očiach skupiny, s ktorou spolupracovala“. Gottlieb uviedol, že „sa uznávalo, že môže vzniknúť potreba, pri ktorej by P-1 [LSD] mohlo pomôcť – prinútiť niekoho správať sa nepredvídateľne tak, aby jeho kolegovia stratili dôveru v jeho schopnosť konať zodpovedne.“
Ďalšie časti vypočutia sa zameriavali na Gottliebovu účasť na atentátnych plánoch CIA, najmä tých namierených proti kubánskemu vodcovi Fidelovi Castrovi, ako aj na podporu aktivít iných federálnych agentúr v rámci operácie MHCHAOS, ktorá bola predmetom skoršej správy Rockefellerovej komisie. Výbor sa tiež pýtal Gottlieba na jeho vlastné skúsenosti s LSD. Charakterizoval ich ako „dezorientujúce“ a „pochádzajúce akoby z iného sveta“. Podľa jeho slov LSD „vám dávalo propriocepcie“, čo vysvetlil ako „vnímanie pocitov vo vlastnom tele, na rozdiel od vnímania vecí mimo vás, napríklad vidieť dvere oproti pocitu niečoho vo vlastnom tele.“
Podrobnosti o MKULTRA a súvisiacich programoch sa prvýkrát dostali na verejnosť v polovici 70. rokov spolu s odhaleniami o atentátnych plánoch CIA a ďalších pochybeniach, ktoré boli zverejnené prostredníctvom únikov do médií a oficiálnych vyšetrovaní. Najvýznamnejšie boli vyšetrovania Churchovho a Pikeovho výboru a Rockefellerovej komisie. Koncom 70. rokov kontaktovala pracovná skupina CIA pre obete predpokladané obete experimentov agentúry. Niektorí z nich následne podali žaloby po tom, ako sa dozvedeli, že CIA tajne podávala drogy im alebo členom ich rodín.
Ako napísal autor Stephen Kinzer v životopise Poisoner in Chief z roku 2019, práve v roku 1975 novinári píšuci o zisteniach Rockefellerovej komisie „po prvýkrát prerazili závoj anonymity okolo Gottlieba“. Médiá ho spojili so smrťou armádneho vedca Franka Olsona, s testovaním drog na nič netušiacich amerických občanoch a s ničením dokumentov týkajúcich sa týchto programov. „Gottlieb bol zrejmým terčom,“ píše Kinzer. Jeho hlavný byrokratický spojenec Richard Helms, ktorý sa stal riaditeľom CIA v roku 1966, bol prepustený o dva roky skôr. Program MKULTRA už „nebol v dobrej povesti“. A čo bolo možno najhoršie, „bol poškvrnený tým, že jeho Technická služba spolupracovala s páchateľmi aféry Watergate.“
Odtajnené dokumenty a ďalšie dôkazy však ukazujú, že americký výskum kontroly ľudského správania a snahy o praktické využitie týchto metód sa rozprestierali naprieč viacerými americkými agentúrami a zahŕňali množstvo predstaviteľov. Len málokto však bol pre tieto programy taký ústredný ako Gottlieb. Bol zapojený takmer do všetkých aspektov programu – od výskumu cez terénne testy až po využívanie týchto metód v spravodajských operáciách. Odtajnené dôkazy tiež ukazujú, že Gottlieb bol významným byrokratickým hráčom, ktorý schvaľoval stovky podprojektov MKULTRA a vytváral tajné vzťahy s univerzitami, väznicami, nemocnicami, súkromnými laboratóriami a nadáciami, čo sťažovalo vystopovanie týchto programov späť k CIA.
Churchov výbor čelil pri rekonštrukcii celého príbehu značným prekážkam, najmä preto, že Gottlieb a riaditeľ CIA Richard Helms v roku 1973 zničili väčšinu pôvodných záznamov o projekte. Navyše Gottliebov právnik Terry Lenzner presvedčil Senát, aby Gottliebovi výmenou za jeho výpoveď poskytol imunitu. Ani s touto ochranou si však Gottlieb podozrivo málo pamätal na udalosti, hoci z CIA odišiel do dôchodku len niekoľko rokov predtým. Pamätal si tak málo, že sa človek neubráni otázke, či nebol sám vystavený niektorej z techník na vymazávanie pamäti, ktoré sa agentúra snažila vyvinúť. Oveľa jednoduchším vysvetlením však je, že aj napriek kongresovej imunite sa obával, že jeho výpoveď by ho v budúcnosti mohla vystaviť občianskoprávnym žalobám alebo niečomu horšiemu.
Gottlieb priznal, že sa rozprával s Richardom Bissellom, predstaviteľom CIA zodpovedným za tajné operácie, o technikách, ktoré podľa slov jedného pracovníka Churchovho výboru „mohli viesť buď k smrti, alebo k dezorientácii zahraničného lídra“. Keď sa ho opätovne spýtali, či diskutovali o „rôznych technických spôsoboch zabitia zahraničného lídra“, Gottlieb odpovedal: „Áno,“ no nepamätal si konkrétnu tému cigár ani to, že by sa počas týchto rozhovorov spomínali iné metódy či zariadenia.
Uviedol, že si spomína na plány otráviť cigary botulotoxínom, smrteľným jedom, no zdôraznil, že on sám „určite nedostal takúto úlohu“. Súhlasil s charakteristikou jedného člena výboru, podľa ktorého išlo o „plán vypočítaný na spôsobenie smrti každému, kto by tieto cigary fajčil“, alebo dokonca niekomu, kto by si ich len „vložil do úst“. Na otázku, či vedel, že cigary boli pripravované pre Castra, Gottlieb odpovedal: „Myslím, že áno.“
Veľká časť štvrtého a posledného dňa Gottliebovej výpovede bola venovaná snahe určiť presný dátum rukou písaných poznámok špecialistu CIA na tajné operácie Williama Harveyho, ktorý stál v centre mnohých plánov proti Castrovi. Harvey si v nich zaznamenal stretnutie, na ktorom podľa vlastných slov diskutoval s Gottliebom o atentátnych plánoch. [Harveyho poznámky sú pripojené k prepisu z 17. októbra 1975. (Dokument 3)]
Hoci si Gottlieb na toto stretnutie nedokázal spomenúť, vyšetrovatelia výboru mu povedali, že sa podľa nich uskutočnilo 25. januára 1961, len päť dní po inaugurácii prezidenta Kennedyho. Poznámky obsahovali záhadné odkazy na „výkonné opatrenie“ (executive action) a na to, čo podľa vyšetrovateľov mohli byť narážky na Fidela Castra, Raúla Castra a Che Guevaru („El Benefactor“, „three wrongs“).
Na otázku, čo môže povedať o zdroji oprávnenia na diskusie o schopnostiach vykonávať atentáty alebo o vytvorení projektu zameraného na atentáty, Gottlieb odpovedal:
„Môj dnešný dojem je taký, že Bissell požiadal [začiernené], aby takúto schopnosť vytvoril, alebo s ním diskutoval o jej vytvorení.“
Zároveň však uviedol, že nevie, či Bissell konal s poverením riaditeľa CIA (DCI) alebo prezidenta, alebo bez neho.
Na otázku, či viedol rozhovory s nemenovanými osobami „s cieľom vyvinúť materiály, ktoré by mohli byť poskytnuté operatívcovi na vykonanie atentátu“, Gottlieb odpovedal:
„Musel som to robiť. Nepamätám si konkrétne rozhovory, ale v rámci realizácie práce v Camp Detrick by sme to boli museli urobiť.“