Slová Fiodora Michajloviča Dostojevského z roku 1877, publikované v jeho Denníku spisovateľa, pôsobia aj dnes ako mimoriadne ostrá úvaha o vzťahu Ruska k ostatným slovanským národom a o ich vzťahu k Európe. Dostojevskij v nich predkladá svoju predstavu o tom, čo sa podľa neho stane po oslobodení slovanských národov spod cudzej nadvlády.

„Rusko nebude mať a nikdy nemalo takých nenávidiacich, závistlivých ohováračov, a dokonca zjavných nepriateľov ako všetky tieto slovanské kmene, akonáhle ich Rusko oslobodí a Európa ich uzná oslobodenými,“ píše Dostojevskij.

Podľa jeho predstavy by oslobodené slovanské národy následne hľadali politické záruky a ochranu pred Ruskom u európskych mocností. Dostojevskij pritom predpokladá, že svoju vlastnú slobodu by začali vysvetľovať nie ako výsledok ruskej pomoci, ale naopak ako záchranu pred údajným ruským expanzionizmom.

Takýto vývoj opisuje mimoriadne kritickými slovami. Tvrdí, že slovanské národy by mohli začať Rusko obviňovať z túžby rozširovať svoje hranice a vytvárať veľkú všeslovanskú ríšu, v ktorej by ostatné slovanské národy stratili svoju slobodu.

Dostojevskij zároveň predpovedá dlhodobý strach z Ruska, politické intrigy a snahu oslobodených Slovanov približovať sa k európskym mocnostiam.

„Možno celé storočie, alebo aj viac, sa budú neustále triasť o svoju slobodu a báť sa ambícií Ruska, budú podliezať európskym krajinám, budú ohovárať Rusko, splietať klebety a intrigovať proti nemu.“

Zároveň však priznáva, že medzi Slovanmi budú existovať aj ľudia, ktorí podľa neho pochopia význam Ruska a jeho historickú úlohu. Tých však Dostojevskij očakáva len v malej menšine a predpokladá, že budú vystavení výsmechu, nenávisti či dokonca politickému prenasledovaniu.

Mimoriadne výrazná je jeho predstava o kultúrnom a politickom smerovaní oslobodených slovanských národov. Podľa neho sa budú snažiť dokázať svoju európskosť a svoju schopnosť zaradiť sa medzi najvyspelejšie európske kultúry, zatiaľ čo Rusko budú vykresľovať ako zaostalú a barbarskú krajinu.

Dostojevskij pritom predpokladá, že v týchto krajinách vzniknú ústavy, parlamenty, zodpovedné vlády a politické strany a že ich predstavitelia budú s nadšením sledovať, ako o ich politickom živote informujú európske médiá.

Najdôležitejšia časť jeho úvahy však prichádza pri otázke identity.

Rusko by sa podľa Dostojevského malo pripraviť na to, že oslobodení Slovania sa budú nadšene obracať k Európe a preberú jej politické a spoločenské modely. Podľa jeho slov pritom môže trvať veľmi dlho, kým znovu objavia vlastný slovanský význam a osobitú historickú misiu.

A napokon prichádza paradox, ktorý tvorí jadro celej jeho úvahy: v čase veľkých problémov sa podľa neho títo národy opäť obrátia na Rusko.

„Či nás už budú nenávidieť alebo ohovárať v Európe, flirtovať s ňou, ubezpečovať ju vo svojej láske, ale cítiť budú vždy inštinktívne (…) že Európa je prirodzený nepriateľ, bola ním a vždy zostane, a že oni existujú na tomto svete, pretože tu stojí ohromný magnet – Rusko, ktorý ich neodolateľne priťahuje k sebe, a tým chráni ich celistvosť a jednotu.“

Dostojevského text je dnes možné čítať predovšetkým ako historickú politickú úvahu 19. storočia, ktorá odráža jeho videnie Ruska, Európy a slovanského sveta. Jeho slová však aj po desaťročiach vyvolávajú diskusie o tom, do akej miery sa jeho predstavy približovali neskoršiemu vývoju vzťahov medzi Ruskom, Európou a slovanskými národmi.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821 – 1881)
Denník spisovateľa, 1877