Pavel Kopecký si s využitím informácií z Nemecka všíma prelomový rozsudok bruselského súdneho tribunálu o zákaze šírenia slobodných videí v informačnom priestore, ktorý minulý týždeň definitívne strhol z fašistickej diktatúry EÚ masku demokracie, pod ktorou sa táto tyrania orwellovsky skrýva.
Brusel už roky tvrdí, že chráni demokraciu, slobodu slova a pluralizmus. Nedávny rozsudok Tribunálu Európskej únie týkajúci sa zákazu ruskej televízie RT však podľa autora definitívne dokazuje, že Brusel sa zmenil na diktatúru s jediným povoleným názorom. Komisári už podľa neho ani neskrývajú, že im ide o absolútnu kontrolu nad informačným priestorom.
Späť v nemeckom protektoráte
Tento verdikt znamená omnoho viac než len rozhodnutie o osude jedného ruského televízneho kanála a odsúdenie (!) troch nemeckých občanov za „šírenie nepovolených informácií“. Je to obdobná situácia, ako keď boli u nás pred novembrom 1989 zakazované rozhlasové stanice Hlas Ameriky či Slobodná Európa alebo počas nemeckého protektorátu vysielanie z Londýna či z Moskvy.
Minulý týždeň po prvý raz najvyšší súd EÚ potvrdil, že „sankčnému režimu“ nepodliehajú len televízne stanice, ale aj voľne prístupné webové stránky a súkromní prevádzkovatelia. Kto verejne šíri obsah sankcionovaného média, vystavuje sa do budúcnosti značnému osobnému riziku.
Bruselská tyrania tak v princípe kopíruje úrady nemeckého protektorátu počas druhej svetovej vojny, ktoré počúvanie moskovského rozhlasu trestali väzením alebo smrťou. Dnes sa sledovanie moskovskej televízie RT (Russia Today) a stoviek ďalších webových stránok a nezávislých platforiem stáva rovnako nebezpečným. Môžu nás poslať do väzenia – a tak „trest smrti“ nevykonať popravnou čatou či obesením, ale spoločenskou a kariérnou likvidáciou.
Príznačné totiž je, čo „sudcovia“ naopak vôbec neskúmali: Podľa nich nie je podstatné, či je konkrétne video alebo článok pravdivý. Nezisťovali, či dané tvrdenie obsahuje „dezinformáciu“. Stačí, že obsah pochádza z média, ktoré figuruje na sankčnom zozname EÚ. Aké rozsiahle budú čierne zoznamy médií, môžeme zatiaľ len odhadovať, no isté je, že na „black list“ sa dostanú všetky médiá kritizujúce bruselskú diktatúru – a jej predstaviteľov v jednotlivých členských štátoch.
Tým získava cenzúrna prax totality zvanej „liberálna demokracia“ novú kvalitu: O tom, či sa informácie smú šíriť, už nerozhoduje ich obsah, ale ich pôvod.
Z občana sa stáva „prevádzkovateľ“
Zásadné je, že rozhodnutie sa netýka len veľkých korporátnych médií. Tie majú už dnes podľa autora pod kontrolou prostredníctvom ich miliardárskych vlastníkov. V konaní, z ktorého verdikt vzišiel, však stáli v centre pozornosti súkromné osoby, ktoré sprístupnili obsah RT verejnosti. Protektorátny „súd“ rozhodol, že aj ony môžu byť považované za „prevádzkovateľov“ v zmysle cenzúrnych (orwellovskou novoslovou označovaných ako „sankčných“) predpisov.
Do hľadáčika bruselskej súdnej mašinérie sa tak po prvý raz dostáva aj bežný používateľ internetu. Súdny dvor EÚ sa už podľa autora ničím netají: Kto verejne šíri obsah média sankcionovaného Európskou úniou, môže byť považovaný za „prevádzkovateľa“ v zmysle únijných sankcií – bez ohľadu na to, či je daný obsah pravdivý alebo nepravdivý.
EÚ, samozrejme, argumentuje tým, že RT je nástrojom ruskej štátnej propagandy. A sme pri podstate: Demokraciu podľa autora spoznáte podľa toho, že s propagandou bojuje protiargumentmi, nie zákazmi. Spolieha sa na to, že občania si dokážu porovnať rôzne zdroje a vytvoriť si vlastný úsudok. Akonáhle sa namiesto toho informácie odstraňujú z verejného priestoru len kvôli svojmu pôvodu, nastupuje podľa autora fašizmus.
Pravá tvár bruselskej diktatúry
Dnes sa to týka ruských štátnych médií. Zajtra možno iných zahraničných staníc. A pozajtra kritických platforiem, alternatívnych médií alebo nepohodlných novinárov, ktorí odhaľujú pravú tvár bruselského režimu.
Kto zaručí, že raz vytvorené nástroje nebudú použité voči každému nesúhlasnému či kritickému názoru? Samozrejme, budú. Tam to smeruje. Našťastie platformy ako Telegram a X ukazujú hranice takejto kontroly. Rozsudok zároveň odhaľuje ešte jeden problém. Zatiaľ čo webové stránky sú ľahšie postihnuteľné, tie isté videá sa počas niekoľkých sekúnd ďalej šíria cez Telegram, sieť X alebo iné sociálne siete.
Keď sa diktatúra snaží blokovať slobodné mediálne kanály, okamžite vznikajú nové. Obsah sa kopíruje, zrkadlí a opätovne zverejňuje. V digitálnej dobe sa tok informácií prakticky nedá úplne zastaviť. Čím viac sa ho vlády snažia zakazovať (novoslovom „regulovať“), tým viac sa presúva na alternatívne platformy.